Cirkev

Najvýznamnejšou historickou pamiatkou a zároveň dominantou obce je rímsko-katolícky farský kostol sv. Jána apoštola a evanjelistu. Bol vybudovaný v 13. storočí v neskororománskom slohu.
Táto masívna a pomerne veľká stavba nebola istotne postavená v bezvýznamnej osade alebo obci, dôkazom toho je, že tu už v tom čase museli byť veriaci a to v dostatočnom počte, ako aj finančné prostriedky, ktoré umožňovali realizovať takúto stavbu.

V priebehu uplynulých storočí došlo k niekoľkým stavebným zmenám a úpravám v pôvodnej stavbe. Najväčšia stavebná úprava sa uskutočnila v roku 1590, kedy bola na miesto pôvodnej svätyne, pravdepodobne polkruhového pôdorysu, vybudovaná terajšia svätyňa trojbokého záveru. Vtedy boli vybudované aj oporné piliere na oboch stranách lode a nárožiach predstavanej masívnej veže. Široká loď bola rozdelená dvoma masívnymi kamennými stĺpmi, ktoré takto vytvorili dvojlodie. Tieto stavebné zmeny a úpravy sa uskutočnili v goticko – renesančnom slohu. Z pôvodnej románskej stavby sa dodnes zachovalo obvodové murivo kostolnej lode a veža, ktorá mala pôvodne v prízemí lomené arkády. Na svätyňou bola sedlová drevená vežička s menším zvonom , na ktorom sa zvonilo cez pozdvihovanie. Táto vežička bola v 30. rokoch minulého storočia pri oprave strechy zrušená a zvon bol premiestnený na jednoduchú stolicu so šindľovou šikmou strieškou nad sakristiu. Bolo to nešťastné rozhodnutie vtedajšieho kostolného otca Štefana Ballóna, pretože táto vežička dodávala kostolu typický vzhľad, ako to je na zachovaných fotografiách.

V histórii banskobetlianskej farnosti je obdobie, kedy Banská Belá patrí do farnosti Banská Štiavnica, ale už má vlastného kaplána, ktorý býva v Banskej Belej.
Vzniká vlastná duchovná správa v Banskej Belej – lokálna kaplánka. Bolo to predzvesťou úplného osamostatnenia Banskej Belej aj na poli cirkevnom. V roku 1466 vyhovel kráľ Matej žiadosti mešťanov, aby Banská Belá dostala právo voliť si slobodne vlastného farára, a filiálny kostol, postavený od pradávna, bol povýšený na farský. Ostrihomský arcibiskup Šimon, povyšuje filiálny kostol na samostatný farský kostol a udeľuje právo slobodnej voľby farára ešte v tom istom roku.


Kanonické vizitácie z druhej polovice 16. storočia neuvádzajú Banskú Belú ako farnosť. Fara zostala pravdepodobne po reformácii a nastupujúcom protestantizme vyprázdnená. Súviselo to so skutočnosťou, že nové náboženské hnutie sa v banských mestách rýchlo šírilo, hlavne v mestách obývaných nemeckými prisťahovalcami, ktorí reformačné hnutie podporovali.
Pod vplyvom reformácie začali sa od roku 1528 mestské vrchnosti banských miest starať už v plnej miere o náboženské a cirkevné veci a stali sa postupne pánmi nad miestnou cirkvou.
V banských mestách katolícke kostoly stali sa postupne evanjelickými, prevažná väčšina kňazov sa priklonila k novému náboženstvu a podobne aj obyvateľstvo banských miest sa prispôsobilo novému vierovyznaniu.

6.decembra 1559 v Banskej Štiavnici, zostavili banský farári svoje vierovyznanie Heptapolitana, ktoré sa stalo úradným svedectvom, zaslali to arcibiskupovi aj panovníkovi.
Pri vizitácii v roku 1559 a 1561 vykonával v Tekove a v Honte Ján Derečkay, sa ukázalo, že vo väčšine miest a obcí prevláda už protestantizmu. V Banskej Štianici sa držal farár Cubicularius, ktorý bol vodcom reformačného hnutia a on riadil celý cirkevný život vo všetkých banských mestách ako aj v osadách a obciach, patriacich banským mestám. Stal sa dekanom aj Banskej Belej.
Beliansky farský kotol prevzali evanjelici aj s farou niekedy v polovici 16. storočia a čiastočne si ho prispôsobili. Je preto veľmi pravdepodobné, že aj generálna prestavba banskobelianskeho farského kostola, ktorá sa uskutočnila v roku 1590, bola v dobe, keď tento kostol užívali evanjelici, ktorí mali aj v meste v tom čase absolútnu väčšinu.

V roku 1627 sa katolíckym farárom pre Banskú Belú, dekanom a administrátorom stal Matej Schlegel. Zabezpečoval pre duchovnú potrebu a bohoslužby aspoň kaplnky, lebo farské kostoly boli v rukách evanjelikov. V Banskej Belej sa v tej dobe pravdepodobne konali bohoslužby v malej cintorínskej kaplnke,ktorú dali vybudovať baníci. Táto kaplnka bola vybudovaná niekedy v 16. storočí a stala sa začiatkom 18. storočia svätyňou terajšieho Škapuliarského kostola.
V roku 1949 prišli do Banskej Štiavnice prví jezuiti. Náboženský život sa čiastočne rozprúdil, ale koncom 70. rokov 17. storočia vypuklo povstane Imricha Tökölyho. Jezuiti museli opustiť mesto. V roku 1678 ho ale opäť obsadili. 22. apríla sa zase zmocnili okolia a drancovali Tökölyovské skupiny vojsk.
Až 19. novembra 1683 obnovili sa práva a niektoré katolícke kostoly boli prinavrátené bez odporu.
Medzitým, ako už pôsobil v Banskej Belej katolícky kňaz, do roku 1687 mal faru aj farský kostol v správe evanjelický kazateľ.

Roku 1688 štiavnická jezuitská misia bola povýšená na rezidenciu a z nej po istý čas bola administrovaná aj belianska farnosť.
V kanonickej vizitácii z roku 1707 je hneď v úvode záznam, že starý (farský) kostol bol na základe uznesenia snemu konaného v Štiavnici prisúdený evanjelikom dňom 1. októbra 1705.
Evanjelici farský kostol užívali do roku 1712. Od roku 1713 ho opäť užívajú katolíci.

Náboženské nepokoje a nezhody pokračovali aj začiatkom 18. storočia po tom, ako sa šírila moc Rákociho a jeho vojská obsadzovali mestá a kraje. Farský kostol v Banskej Belej znovu zabrali protestanti. Miestny farár Juraj Lanzhocký (1696 – 1709) musel opustiť kostol aj faru. Rozhodol sa postaviť v nadväznosti na cintorínsku kaplnku, ktorá bola v čase užívania farského kostola evanjelikmi miestom bohoslužieb katolíkov, kostolnú loď terajšieho kostola Panny Márie Škapuliarskej. A tak vznikol vedľa belianskeho farského kostola nový menší kostol, ktorý slúži dodnes ako Mariánske pútnické miesto. V Banskej Belej sa zaužíval aj názov „Malý kostol“. Kostol bol vybudovaný pôvodne v barokovom slohu a v roku 1840 klasicisticky prestavaný v rámci renovácie, ktorú vtedy realizoval farár František Sklenár. Svedčí o tom nápis na klenbe kostolnej lode „Impensis Francisci Szklenar, Parochi Belobanyensis Ren. 1840“.Ďalšia väčšia oprava sa uskutočnila v roku 1935 za farára Emila Jurkoviča. Posledná generálna oprava bola urobená v roku 1985.

Na námestí obce v bezprostrednej blízkosti štátnej cesty stojí kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Vybudovaná bola v roku 1756 za účinkovania farára Štefana Stokkera, pričinením Andreja Hertingera, senátora a banského majstra v Banskej Belej. Je to rokoková sieňová stavba s polygonálnym uzáverom. Vo svätyni je lunetová klenba a v lodi hrebienkovité zaklenutie. Pultová strecha je zakrytá šindľovou krytinou a na vrchu je menšia vežička so zvonom, ktorý darovala tunajšia farníčka Mária Longauerová roku 1939. Pôvodný zvon bol zrekvirovaný do I. svetovej vojny. V roku 1938 bola vykonaná generálna oprava kaplnky. Posledná generálna oprava bola v roku 1988.
V súčasnosti sa kaplnka používa iba raz v roku na sviatok sv. Jána Nepomuckého, vzhľadom na jej bezprostrednú polohu v neprehľadnej zákrute štátnej cesty.

V roku 1892 bola postavená v cintoríne kaplnka sv. Alžbety vtedajším farárom Antonom Oldingerom. Je to stavba bežného typu kaplniek, ktorý má na hlavnom priečelí lizénové členenie, ukončené trojbokým štítom, nad ktorým je vežička s otvormi. Je tu umiestnený menší zvon, ktorý darovala, podobne ako zvon na kaplnke sv. Jána Nepomuckého, Mária Longauerová v roku 1939, pretože pôvodný zvon bol tiež zrekvirovaný v čase I. svetovej vojny.