O organizovanej kultúre z čias konca minulého a začiatku 20. storočia ne je možné ešte hovoriť. Boli to jednak ľudové tanečné zábavy a jednak vianočné a fašiangové zvyky, ktoré sa v Banskej Belej dodržiavali.Ďalším zvykom a starou tradíciou bolo strieľanie z mažiarov na výročité sviatky. Tieto mažiare boli tiež v inventári kostola a sú dodnes zachované.
Starou tradíciou bola aj tzv. hasičská ofera v najbližšiu nedeľu po sviatku sv. Floriána a banícke ofery jednotlivých banských závodov v najbližšiu nedeľu po sviatku patróna príslušnej bane.
V minulosti bol v Banskej Belej veľmi rozšírený zvyk stavania betlehemov cez Vianoce. Aj vianočné piesne zvýrazňovali úzku spojitosť s baníckym povolaním a dodnes sa cez Vianoce spievajú tieto piesne v tunajšom kostole.
Každoročne v najbližšiu nedeľu po 16. júli, po sviatku Panny Márie Škapuliarskej, sa koná tradičná betlianska púť – hody. Z príležitosti betlianskej úúte zaužíval sa od roku 1962 zvyk „výlovu a delenia krokodíla“, každý druhý rok vždy v sobotu popoludní pred púťou.
Až po II. svetovej vojne a po vytvorení I. ČSR dochádza k určitej organizácii kultúrneho života. 17. decembra 1922 bol založený „Vzdelávací krúžok“, ktorého náplňou bola jednak činnosť ochotníckeho divadla a spevokolu, jednak vzdelávacia činnosť vo vlastnej knižnici a čitárni. Okrem toho krúžok mal aj vlastnú hudbu.Napriek aktívnej ochotníckej činnosti, nebolo v obci vyhovujúcich priestorov pre túto činnosť. Až v II. štvrťroku 1957 sa započalo s prácami na stavbe nového kultúrneho domu.
Z pôvodného plánu prestavby pastierne vzišlo, postavila sa celá nová budova na mieste bývalej budovy a záhrady pastierne. Kultúrny dom bol daný do prevádzky 12. decembra 1959. Mal veľké javisko, šatne pre hercov, priestrannú sálu a balkón pre návštevníkov, klubovňu, knižnicu, kabínu pre filmové premietacie aparáty, bufet a šatňu pre návštevníkov a samozrejme sociálne zariadenia.
Po roku 1976 ochotnícka činnosť v obci postupne upadala. 8. mája 1982 sa ešte podarilo organizácii Zväzarm nacvičiť divadelnú hru Košieľka. V roku 1984 sa opäť zaktivizovalo. V roku 1986 sa detský súbor naposledy predstavil s hrou Cibuľko a ovsenná šľachta. V ďalších rokoch už ochotnícka divadelná činnosť úplne ustala.
Filmy boli v Banskej Belej premietané od roku 1956 v školskej triede. Od 19. marca 1960 sa začalo premietať v novom kultúrnom dome. Po 1989 roku sa návštevnosť kina znižovala. Od 25. novembra 1994 bolo kino prispôsobené na širokouhlé premietanie.
Už v prvých rokoch po II. svetovej vojne bola obnovená miestna knižnica , základ bol daný už pri založení vzdelávacieho krúžku v roku 1922. Po vytvorení osvetovej besedy v roku 1956 došlo k postupnému zveľaďovaniu knižnice, ktorá bola umiestnená v kultúrnom dome. Neskôr bola knižnica premiestnená do budovy kláštora. Boli zriadené nové regále, doplnený knižný fond a časť miestnosti bola prispôsobená ako čitáreň. Knižnici bol udelený aj titul Vzorná ľudová knižnica.
Po výstavbe kultúrneho domu bola kultúrna činnosť orientovaná aj na vzdelávanie občanov organizovaním prednášok, besied, praktických kurzov pre ženy, najmä kurzov šitia a strihov, kurzov pečenia, prípravy obložených mís a studených jedál, ovocinárskych kurz a krúžok šikovných rúk.
V rokoch 1960 – 1978 organizovala Osvetová beseda v Banskej Belej aj pravidelné využívanie miestneho rozhlasu vysielaním tzv. Rozhlasového týždenníka miestneho rozhlasu.
Čo sa týka odievania obyvateľstva, Banská Belá ako slobodné kráľovské a banské mesto s banícko – remeselníckym, ale aj roľníckym obyvateľstvom mala v zásade obleky polomestské – polodedinské, čo pretrvávalo zhruba až do polovice 20. storočia.
Meštiansky odev nosili majitelia baní, mešťania a vedenie mesta. Hlavnou súčasťou mužského odevu bol kabát (mentieka) trištvrťovej dĺžky, ozdobený veľkými striebornými gombíkmi vpredu aj na chrbte. Podobne bola zdobená aj vesta. Nohavice boli šité na spôsob vtedajších vojenských nohavíc, priliehavé k nohám a do čižiem. Na nohách nosili čižmy a na hlavách čiapky.
Ženy nosili dlhé sukne, bohato nariasené a krátke do pásu vypasované blúzky alebo kabátiky, bohato zdobené čipkami. Farba bola prevažne čierna alebo tmavých odtieňov, u starších žien, u mladších svetlá alebo biela. Na nohách nosili polovysoké šnurovacie topánky.
Charakteristický bol banícky odev, pracovný, ako aj slávnostný – uniformav. V 16. storočí baníci nosili na hlavách kapucne, ktoré boli spočiatku samostatnou súčasťou odevu. Až neskôr ich prišívali k hornej časti odevu. Nevyhnutým pri práci baníkov bol tzv. Ošliador, kožená zásterka polkruhovitého tvaru pripevnená na opasku.
Pracovný odev baníkov sa v 19. storočí zmenil. Bol vyrábaný prevažne továrensky. Skladal sa z hrubých – cajgových nohavíc, košele, hrubého kabáta a čižiem, v lete z drevených sandál. Klobúk mal širokú strechu.
Banícky slávnostný odev – uniforma bol prevzatý v 19. storočí z uhorskej vojenskej uniformy. V Banskej Belej to bola uniforma maďarská, ktorú tvorili biely kabát, červené, vpredu zlatými šnúrkami ozdobené nohavice, maďarské čižmy a ošliador s opaskom. Na hlave čiapka podobná maďarskej vojenskej čiapke. K uniforme patrila aj palica (fokoš). Túto uniformu používali až do druhej svetovej vojny ako tzv. facigéri – svetlonoši pri slávnostných cirkevných obradoch, keď s hrubými sviecami v mosadzných svietnikoch – vintlichoch svietili pri bohoslužbách v kostole.
Slávnostný odev baníkov v 20. storočí postupne nahradila uniforma čiernej farby, u ktorej blúza mala už tvar civilného saka, ale bola bohato zdobená gombíkmi zlatej farby a strapcami čiernej farby. Nohavice boli čierne bez ozdôb. Na hlavách čierne čiapky – lodičky s baníckym odznakom.
Roľnícky odev bol úplne odlišný od odevu meštianskeho a baníckeho. Bol to vlastne ľudový kroj. Mužský odev pozostával v lete zo širokých plátených gatí a košele z ľanového plátna, ktorá mala rukávy na zápästí a na pleciach husto zobraté. Na zápästiach rukávov a na prsiach bola vyšívaná jednofarebnou výšivkou. Na košeli sa nosila čierna vesta (lajblík), na hlave čierny klobúk, na nohách čižmy. Gate boli spredu chránené zásterou. V zime nosili biele súkenné priliehavé nohavice do čižiem, ľanovú košeľu, krátky kožuch bez rukávov, kabanicu z čierneho súkna, prípadne širicu a na hlave baranicu.
Ženský roľnícky kroj sa skladal zo širokých, v páse husto zobraných sukieň, oplecka s krátkou stánkou, ktoré boli pri krku husto zobraté, podobne i na pleciach a nad lakťami, kde bolo priečne vyšívané. Farba výšivky vynikala červená, kombinovaná so zelenou, žltou, čiernou. Na oplecko sa obliekal tzv. prusliak, bohato vyšívaný a zdobený blyskáčikmi. Vpredu nosili vyšívanú zásteru. V zime nosili krátky súkenný kabát, alebo krátky kožuch s rukávmi a veľkú šatku, prehodenú cez plecia (šavoltku).
Od polovice 20. storočia sa už rozdiel v odievaní jednotlivých vrstiev obyvateľstva v Banskej Belej úplne vytratil a hlavne po ľudových krojoch zostala len spomienka, prípadne staré fotografie. Podobne aj po baníckych uniformách a meštianskych oblekoch.
Výstavba kultúrneho domu bola realizovaná v akcii „Z“ v rokoch 1956 – 1959. Rekonštrukcia sa urobila v rokoch 1977 – 1978.